Úvaha nad nepřirozeným ukončením života – slovensky

„Ži a nechaj žiť“. Aj takto by sa dala formulovať úcta k životu

Podľa štatistiky bolo umelými potratmi zabitých v priemere 61 detí každý deň.  Je to ako keby každý deň havaroval autobus plne obsadený na sedenie (45 miest) a ešte by bolo v ňom ďalších 16 ľudí a všetci by zahynuli. Keď si predstavíte, že ste rodič a havaroval by školský autobus, tak je to hrozné.

Čo by bolo dnes z týchto ľudí, aké materiálne, morálne a duchovné hodnoty by vytvorili??? Škoda, že nedostali šancu žiť.

Čo je to umelý potrat?

Aby sme sa vyhli takému strašnému slovu akým  je „potrat“, klameme latinským slovom interrupcia, UPT, abort a podobne. Nič to bežnému človeku nehovorí. Aspoň nič hrozného. Život nenarodeného dieťaťa ukončujeme ostrým predmetom, ktorý nazývame kyretou, alebo vysávačom pri tzv. miniinterupcii. Robíme to v maternici naslepo a treba mať poriadny cit, aby sa neprerazila silne krvou a žliazkami presiaknutá stena maternice, ktorá má normálne veľmi nežné poslanie: prijať oplodnené vakíčko a stať sa na deväť mesiacov kolískou, postieľkou a živiteľkou nového ľudského jedinca. Pri interupcii sa maternica stáva hrobom pre vlastné dieťa.

Jeden americký film „Nemý výkrik“ nám prináša videozáznam potratu. Začiatok filmu človeka fascinuje. Malé dieťatko voľne pláva v plodovej vode, rozhadzuje rúčkami, chytá sa steny maternice, otvára a zatvára ústočká, vidieť tlkot srdiečka. Je to čosi úžasné!  Veď už pred päťtisíc rokmi Semiti – aj bez videa – pokladali vznik a vývoj ľudského plodu v materskom lone za najväčší div a tajomstvo vesmíru. Ďalšie minúty musia človeka zdrviť. Dieťa objavuje v maternici agresora v podobe smrtiaceho nástroja – vysávača, ktorý ho o malú chvíľu roztrhá na franforce. Dieťa sa snaží unikať raz na jednu, raz na druhú stranu maternice, chytá sa steny maternice a hľadá záchranu. Na ústočkách vidno grimasu a akýmsi nemým výkrikom, ktorý však nepočuje ani žena, ani lekár uskotočňujúci potrat. „Mašina je príliš hlučná – hlučnejšia ako krik dieťaťa aj ako krik svedomia! Za chvíločku trubička vysávača preráža plodovú blanu, vyteká plodová voda a začína podtlakom trhanie končatín, trupu,..

Potom sa špeciálnymi kliešťami rozdrví hlavička, ktorá by neprešla úzkymi, ale násilne rozšírenými pôrodnými cestami. Lebečné kostičky sa odsajú a „práca“ je hotová.

Takýmto vykreslením potratu nechcem nikomu raniť srdce, alebo v ňom usmrtiť nádej, ani spovedať svedomie. Mali by sme sa všetci spoločne zamyslieť nad tým, čo sa to robí so svedomím ľudstva. Či už je v takej agónii, že ani nevníma, že je v ťažkom nebezpečenstve genofond ľudstva? Viem, že sa mi touto seminárnou prácou nepodarí vzkriesiť svedomie väčšiny ľudí k životu a očistiť ho od nánosov ľahostajnosti a ľudskej nelásky. Musíme klopať na dvere ľudského svedomia a robiť všetko čo od nás závisí, aby sme nedopustili poškodenie alebo zničenie národného zdravia. V tejto problematike musíme byť závislí iba od svedomia a vedeckej pravdy. Niet inej cesty. Musíme sa poľudštiť a spávať sa morálne. Inak sa nedá.

Uvedomme si, že keby sa v skutočnosti zabilo v maternici každé nechcené dieťa, väčšina z nás by tu nebola. Existuje taký človek, ktorého by nezamrazila myšlienka, že tiež mohol byť vyškriabaný z maternice a spláchnutý do kanála? Ale nám bolo dovolené narodiť sa. A po nás hoc aj potopa? Žena ktorá sa rozhodla pre potrat, je schopná riskovať vlastné zdravie ba aj život. Ťažko s ňou viesť akýkoľvek dialóg. Vôbec nepomáha ani vlastný súd vo svedomí. Radšej do priepasti ako ku hviezdam! Skamenelo srdce, začal vládnuť rozum – orgán nanajvýš chladný, tvrdý a chorobne sebecký.

Každý z nás prežíva život po svojom. Sme strojcami vlastného šťastia. Roky pribúdajú a náš čas sa napĺňa a kráti. Prichádza okamih, keď z tohto sveta odídeme. Ostaneme len v srdciach našich blízkych. Nie vždy ale odchádzame zo sveta „dobrovoľne“, neraz sa stáva, že človek umrie rukou druhého. Títo ľudia si pravdepodobne nevážia ani svoj život. A možno len nevedia ako s ním zaobchádzať. Život je krehký dar. Stačí malá neopatrnosť a môžeme ho zničiť za niekoľko sekúnd. Dnes sa čoraz častejšie stretávame s eutanáziou. Toto cudzie slovo by sa dalo chápať aj ako dobrovoľná smrť. V niektorých štátoch je dovolená v iných nie. Ak človek trpí nevyliečiteľnou chorobou, neraz smrteľnou, volí i takúto možnosť. Chápeme  to ako akési vykúpenie z bolestí a útrap, ktoré mu choroba spôsobila.

Utrpenie môže zohrávať v živote človeka pozitívnu úlohu, pretože často vytvára plodné napätie medzi tým čo je a tým čo má byť. Stimuluje nás k aktivite, k odstráneniu telesnej alebo duševnej nepohody. Už v biologickej rovine býva bolesť užitočným signalizátorom narušeného zdravia. V duševne-duchovnej oblasti môže mať analogickú funkciu. Utrpenie môže byť príležitosťou k dosiahnutiu rastu a väčšej zrelosti.

Bez bolestných zážitkov by sme sa nikam nedostali, a to ani na úrovni bežného praktického života (receptory kože pre bolesť), ani na vyššej úrovni. Vždy je na mieste snaha o odstránenie utrpenia. V živote sa však pomerne často stáva, že je nemožné odstrániť, alebo vyriešiť nepríjemnú situáciu. Môže ísť o maličkosti, ako je preplnená električka, nevrlí kolegovia, alebo naozaj závažné problémy, ako je rozpad rodiny, prírodná katastrofa alebo nevyliečiteľná choroba. Mnohí sa domnievajú, že za týchto okolností je už všetko stratené a že v týchto situáciách sa nedá nájsť žiadny zmysel. Život ale môže byť zmysluplný, aj keď nie je tvorivý alebo bohatý na pekné zážitky. Existuje skupina hodnôt, ktorých realizácia spočíva v tom, ako sa človek stavia k obmedzeniam vo svojom živote. Ide o postojové hodnoty, ako je odvaha a statočnosť v utrpení. Napriek nepriazni osudu, človek si často môže zvoliť, aký postoj k nezmeniteľnému utrpenie zaujme. Môže ho trpezlivo akceptovať, alebo seba a okolie preklínať, môže ho hrdinsky znášať, alebo sa pod jeho bremenom zrútiť. Kto sa dokáže prebojovať k pozitívnemu postoju aj napriek negatívnym osudovým okolnostiam, môže byť právom na to hrdý. Navyše, hrdinský postoj k vlastnému utrpeniu pôsobí ako vzor pre druhých ľudí. Uskutočnenie týchto hodnotových kategórii možno ilustrovať na príklade mladého človeka, ktorý je v nemocnici kvôli neoperovateľnému nádoru miechy. Ochrnutie znemožnilo jeho pracovné uplatnenie a tvorivú činnosť.

Zostala mu však otvorená ríša hodnôt zážitkových: bavil sa v duchovne podnetných rozhovoroch s pacientmi (dokonca im dodával odvahu a útechu), čítal dobré knihy a počúval kvalitnú hudbu. Jedného dňa už nezniesol slúchadlá a jeho čoraz viac ochrnutejšie ruky už neudržali knihu. Teraz bol znovu nútený opustiť jednu ríšu hodnôt a obrátiť sa k inej – k hodnotám postojovým. Venoval sa tomu, aby bol svojim nemocničným druhom radcom a vzorom. Svoje utrpenie znášal statočne. Dokonca deň pred svojou smrťou myslel na to, aby mu lekár podal liek proti bolesti už večer a nemusel byť kvôli nemu v noci budený.

Život je dar! Musíme si ho ceniť nadovšetko. Nesmieme sa nikdy nezmyselne vystavovať nebezpečenstvu. Váženie si života a radosť zo života by sa však nemala zvrhnúť na samoúčelnosť a zmyselnosť. – Chráňme ho zo všetkých síl – od počatia, až do prirodzenej smrti. Prikázanie „Nezabiješ“ je záväzné pre každého človeka.