Příchod Romů do Evropy – slovensky
Prvou písomnou historicky doloženou správou o Cigánoch v Európe je zápis mnícha v kláštore na hore Athos z roku 1068, v ktorom je zmienka o ľuďoch nazývaných Athinganos – názvom, ktorým mnísi označovali nevercov a ktorí sú v Konstantinopolin (dnešný Istanbul) známymi čarodejníkmi. Vzhľadom k tomu, že na tomto území títo ľudia tu boli už známi, môžeme usudzovať, že žili tu už koncom 11. storočia.[1]
Kvôli objasneniu je potrebné uviesť, že Athinganos boli v rôznych prameňoch uvádzaní ako sekta, ktorá sa venovala čiernej mágii a vešteniu. Je preto možné, že Rómovia mohli byť omylom stotožňovaní s touto sektou, pretože sa podobne ako oni, venovali mágii a vzhľadom sa výrazne odlišovali od miestneho obyvateľstva. Pod tlakom Osmanskej ríše postupovali Rómovia z Byzancie do Európy vo viacerých prúdoch. Z nich hlavný sa od 10. storočia predieral na Balkánsky polostrov, vedľajší prúd smeroval na Pyrenejský polostrov. Balkánsky polostrov sa stal akýmsi domovom európskych Rómov, odkiaľ migrovali, ale kam sa aj vracali. Na vstup na európsku pôdu bola populácia európskych Rómov pripravená dlhodobým pobytom v Byzanskej ríši, kde si potencionálni rómski migranti osvojili rôzne jazyky, zorientovali sa v ich kultúre, v spoločenských vzťahoch a v ideológii kresťanstva.[2] V priebehu 12. a 13. storočia prenikali Rómovia postupne z Balkánu pozdĺž Dunaja do strednej Európy. Prvá správa o ich pobyte na Slovensku je z roku 1322, kedy spišskonovoveský richtár Ján Kunch pri opise majerov vtedy uviedol, že v okolitých lesoch, patriacich rodine Mariássyovcov, sa potulujú Cigáni. V rokoch 1377 a 1381 sa spomínali aj v zemplínskej stolici. Druhá polovica 14. storočia už prináša množstvo správ o pohybe Rómov v oblasti dnešnej Juhoslávie a Rumunska. Rómovia sa stali pilierom ekonomiky, predstavovali lacnú pracovnú silu.[3] V kniežatstvách Valašsko (Rumunsko) a Moldavsko (súčasná samostatná republika) žili Rómovia po stáročia v postavení nevoľníkov, respektíve priamo otrokov, ktorí pracovali v mimoriadne krutých podmienkach.[4] Vo vtedajších krutých životných podmienkach bola vražda Róma bežná vec, nik pre ňu nebol odsúdený. Rómske rodiny patrili kláštorom alebo šľachte, boli ich majetok, ktorý mohol byť predaný, vymenený, či darovaný. Rómski otroci boli využívaní ako kováči, kovotepci, zámočníci, cínovači. V 15. storočí sú Rómovia známi zásluhou rôznych historických správ v strednej a západnej Európe. Európou putovali Rómovia v skupinách, ktorých vodcovia postupne prijímali označenie podobné titulom svetských feudálov. Zo slova vojvoda vznikol názov pre vodcu rómskej skupiny- vajda. Iní sa nechávali nazývať náčelníkmi, ale tiež kniežatami, tu a tam sa objavujú králi, ktorých moc a autorita zväčša neprekračoval rámec danej komunity.
V prvej dekáde 15. storočia prichádzajú niektoré z uvedených skupín cez Uhry pozdĺž Dunaja na Moravu i do Čiech, odkiaľ smerujú ďalej do Nemecka a Španielska. Iné skupiny putujú z Uhier do rakúskych krajín, Švajčiarska, Talianska, južného Francúzka a Paríža. Jednotlivé skupiny sa predstavovali ako pútnici z Malého Egypta, ktorí ako kajúcni hriešnici musia putovať po svete. Miestne obyvateľstvo spočiatku ich legendám verilo a prijímalo ich pohostinne. Rómovia si nechávali feudálmi vystavovať ochranné listiny – glejty, využívajúc pritom náboženské legendy o pútnictve za trest.[5]
[1] DAVIDOVÁ, E. Bez kolíb a šiatrov. Košice: Východoslovenské vydavateľstvo, 1965, s. 15.
[2] VAŠEČKA, M. Súhrnná správa o Rómoch na Slovensku. Bratislava: IVO, 2002, s. 26.
[3] HANCOCK, I. Země utrpení: Dějiny otroctví a pronásledování Romů. Praha: Signeta, 2001, s. 7.
[4] ŘÍČAN, P. S Romy žít budeme- jde o to jak. Praha: Portál, s. r. o., 1998, s. 14.
[5] CINA, S. Kto sú Rómovia? Prešov: MC, 2002, s. 3-4.