Metoda hry jako součást edukace na speciálních základních školách – slovensky

Školská praxe potvrdzuje, že ak žiakovi nie je niečo jasné, nemá to rád. Ale ak mu učiteľ ukáže, resp. naznačuje cestu hľadania, riešenia, napr. cestou hry, žiak to nebude chápať ako príťaž alebo námahu, ale skôr ako zábavu. Hra sa však nesmie považovať za akýsi umelý doplnok vyučovacej hodiny „ak sa zvýši čas“. Hra musí byť zakomponovaná do vyučovacej hodiny ako jej súčasť, čiže sa využíva s jasným didaktickým cieľom, so zrejmým úmyslom, ináč by stratila na význame, znehodnotila by sa jej možnosť využitia, nepriniesla by efekt. Táto metóda v pedagogike je hodnotená aj ako alternatívna metóda. Pre všetkých žiakov, t. j. bez mentálneho rozdielu táto metóda predstavuje voľnú, hlavne prirodzenú metódu, v ktorej sa prejaví individuálna spontánnosť vnemu, pamäti, stupňa osvojovania. Podmienkou pri zostavovaní metodického postupu hry, je rozplánovanie učiteľom metódy na systém postupne sa nadväzujúcich krokov. Ján Grác vo svojom odbornom článku upozornil, že „… výchova je predovšetkým vzťahotvorným procesom, zatiaľ čo vzdelávanie výkonotvorným procesom alebo jednoducho povedané, vychovávať znamená predovšetkým utvárať vzťah človeka k niekomu či k niečomu, zatiaľ čo vzdelávať znamená uspôsobovať človeka k takému či onakému psychickému či fyzickému výkonu.“[1]  Ante Vukasovič je toho názoru, že „…napriek snahám vyčleniť metodiku zo systému pedagogickej vedy, je hlboko zakotvená v pedagogike ako jedna z jej hlavných disciplín. Fenomén výchovy je čin, akt alebo proces tvorby človeka ako ľudského bytia, čo predstavuje predmet pedagogickej vedy.“[2]

Metódu hry nemusíme využívať iba na hodinách literatúry, ale ju môžeme zakomponovať do vyučovacej hodiny aj iných predmetov. Napríklad v občianskej výchove – tematický celok „Súdnictvo“, 8. ročník. V tomto prípade si učiteľ musí nachystať presný scenár vyučovacej hodiny aj s obsadením postáv a to: sudca, žalobca, obvinený, obhajca. Sú to postavy, ktoré majú určitý prejav a riešia konkrétny problém, ktorý treba vopred vysvetliť a stručne ho napísať na tabuľu. U žiakov s mentálnym postihnutím nie je problém zadefinovať, pretože väčšinou žijú v komunite, kde je množstvo problémov verejne komentovaných. Aby si to žiaci vedeli zahrať. Je dobré prebrať a nahrať súdne pojednávanie z nejakého filmu alebo dokumentu, na základe čoho žiaci napodobňujú správanie postáv a vkladajú do nich aj svoje predstavy. Túto metódu hry môžeme nazvať inscenačnou formou, kedy inscenujú učivo a tým si osvojujú vzdelávacie termíny. Irena Lokšová vo svojej odbornej publikácii o situačnej metóde tvrdí, že: „ Jej podstata spočíva v tom, že niektoré alebo všetci žiaci v triede budú hrať (inscenovať) určité role. Výhodou tejto metódy je (okrem jej dynamickosti) výraznejšie emocionálne zaangažovanie detí.“[3]

Pracovné vyučovanie je ideálnym priestorom pre inscenačnú metódu a hlavne hodina domácich náuk, kde patrí aj vedenie domácnosti – varenie. Na tejto činnosti učiteľ môže určiť otca, mamu, ostatní žiaci sú deti, všetci sa v týchto rolách vystriedajú. Rodičia rozdeľujú úlohy, dohliadajú na dielčie činnosti pri varení, rozoberajú rozpočet, čo koľko stálo, je vhodné prejsť na výdaje v slovenskom konverznom kurze voči €, na záver spoločne stolujú. Je vhodné zakomponovať do vyučovacej hodiny aj úvahy o správnom a zdravom stravovaní.

Univerzálnosť tvorivej dramatiky spočíva v tom, že je závislá na schopnostiach učiteľa, ktoré jej obsah posúvajú na rôznu kvalitatívnu úroveň bez ohľadu na vek žiaka. V 1. ročníku môžeme ju implementovať do prvouky, ktorý prostredníctvom svojho obsahu a didaktického prostredia uvádza žiaka do reálneho sveta tak, aby dokázal sa v ňom orientovať s jeho zákonmi a zákonitosťami. Pomáha mu uvedomiť si vlastnú existenciu v mikrosvete, ktorý obsiahne obyčajným načiahnutím ruky. Pomáha mu vytvárať celistvú predstavu o skutočnosti prostredníctvom bezprostredného priameho pozorovania a skúmania reality. Rodina, škola, zdravie, rastliny, zvieratá sú témy, ktoré nemusia byť oddelenou časťou vedomostí v rámci predmetu. Tvorivá dramatika umožňuje prvákom preniknúť do celej atmosféry v triede. Pomocou nej môžu deti vnímať učenie ako celok. Tvorivá dramatika a jej aktivity umožňuje, že vyučovanie sa stáva pre žiakov dobrodružstvom. Žiaci prostredníctvom nej hľadajú vlastný prirodzený spôsob vyjadrenia svojho vzťahu k realite a prezentácie úrovne svojich poznatkov o ňom. Sebavyjadrenie vyjadruje dieťaťu rast seba a vlastného sebavedomia. Dr. A. Ďurišková vo svojom článku charakterizovala dramatickú hru nasledovne: „Chápeme ju ako dianie v situácii, ktorá vznikne medzi deťmi a okolím. Okolie je vytvárané zvukmi, predmetmi. Smeruje k vlastnej interpretácii sveta a diania v ňom. Poskytuje deťom silu a odvahu vzdorovať sa…“[4]

[1] GRÁC, J.: Výkon a vzťah ako indikátory edukačného procesu. In: Pedagogická revue, 1995, r. 67, č. 1-2, s. 33

[2] VUKASOVIČ, A.: Diferenciácia systému pedagogických vied. In: Pedagogická revue, 1995, r. 67, č. 1-2, s. 13

[3] LOKŠOVÁ, I., LOKŠA, J.: Pozornost, motivace, relaxace a tvorivost dětí ve škole. Praha: Portál, 1999, s. 150

[4] ĎURIŠKOVÁ, A.: Prostriedky tvorivej dramatiky v prvouke. In: Naša škola, r. 1997, č. 3. s. 28