Kovové zapínání na slovenském lidovém oděvu – slovensky
Kovové spínadlá rôznych foriem (spinky, spony, pracky, háčiky) slúžili človeku na spínanie jednotlivých častí odevu v dobe, keď neboli známe gombíky. Na našom území hlavne v mižskom ľudovom odeve pretrvali v starých formách do konca XIX. a na začiatku XX. storočia.
Druhom kovových mužských spôn sú pracky zvané koncovky, ktoré sa používajú na zapínanie remencov opaska. Domácka, remeselná i priemyselná výroba praciek zachováva lodičkový tvar, spevňujúci plochu pracky pred tlakom i nárazom, ktorým pracky, opasky a ich nositelia boli vystavení najmä pri drevorubačskej práci a pri vození dreva. Na základe veľkého počtu zachovaných u našich valachov i v našich múzeách môžeme usudzovať, že výroba praciek bola veľmi rozšírená. Remenné opasky sa dnes už nenosia. Pracky z nich sa používajú na remence zvonov pre ovce. Opasok s ligotavými prackami sa však stal potrebnou súčiastkou tanečného kostýmu mužov v našich súboroch, ktorých repertoár tvoria aj vrchárske, alebo zbojnícke tance.
O výrobe praciek na opasky je dodnes známych pomerne málo konkrétnych dokladov. Väčšinou len z ústnej tradície sa dozvedáme, že ich vyrábali valasi i roľníci. Stav k devätnástemu storočiu nám pomôže opísať Štefan Muliczký, remenár v Banskej Bystrici.
Pre nás je dôležitá forma na pracky v podobe liatinovej platne, zvanej matrica (dĺžka 20 cm,šírka 14 cm, a výška 5 cm). Uprostred platne je výrez v podobe pracky ( dĺžka 14 cm, v strede 3,5 cm a hĺbka 2,5 cm). Súdiac podľa rozmerov, bola to forma na liptovské a bystrické pracky. K matrici patrí hlavica s pozitívnym tvarom pracky, o niečo menším ako je negatív. Hlavica má rovnú rukoväť. Do tejto formy sa naleje roztavená mosadz alebo sa ňou formuje tvar pracky z nakrájaného mosadzného plechu. Po tomto prvom sformovaní sa pracka daľej opracuje na zvláštnej forme, upevnej vo zveráku – šraubštoku. Na olovenej platni sa vysekali kraje a diery. Keď pracka dostala svôj oblý tvar, opilníkovala sa rašplou. Potom sa pristúpilo k výzdobe, ktorá sa po krajoch skladala z hadíkov a okolo otvorov z hviezdičiek , krížikov a podobne. Hotová pracka sa vyčistila pucpastou (čistidlom na kov).
Iný typ praciek nosili na opaskoch v mičinskej doline. Boli to pracky široké, pomerne malé, ktoré nosili tak isto valasi. Ďaľším spôsobom je vysekávanie z mosadzného plechu na drevenom kláte nátoni, do ktorého si vysekal jarček, t.j. výrez na pol pracky. Pliešky najprv sekáčikom vysekáva, potom ich pilníkom optacuje, povysekáva dierky a vybije cifričky. Keď je s touto prácou hotový, vkladá ich do jarčeka na klátiku a úzkou stranou kladiva vykúva pracku na člnkový tvar. Najprv vykuje lomený tvar pracky, potom zaobľuje boky, aby pracka dostala člnkovitý tvar. Konečne pracku z vonkajšej strany obrúsi hrubým a potom jemným pilníkom a vyhľadí drapľavým papierom.
Na takéto pracky člnkového tvaru možno použiť termín koncovka (pomenovanie z východného Slovenska). Pracky – koncovky sú v obľube v karpatskej časti Slovenska, počínajúc od Trenčína a končiac pri Svidníku a Giraltovciach. Južnú hranicu tvoria Nová Baňa, Banská Štiavnica (Prenčov), Rimavská Sobota, Gelnica a odtiaľ smer Prešov až k Giraltovciam.Treba povedať, že od tejto hranice sa stretávame s hranatými prackami a opaskami zvanými cerese. Vymedzená hranica nie je pevná a treba rátať s ojedinelým použitím tohto typu pracky aj inde. Súvisí to s migráciou valachov, ktorí sa vplyvom svojho zamestnania dostávajú na rôzne miesta.
Používanie a rozšírenie opaskov i praciek na vymedzenom území potvrdzuje aj ich miestna terminológia. Pomenovanie pracky na severozápadnom a strednom Slovensku zdá sa byť jednotné. V Trenčianskej sa používa pracka i precka, na Liptove prijacka. V okrese Sabinov ju nazývajú koncovka, vo Vernári briadska u ždiarskych Goralov sprěncka, u Ukrajincov brijažka. Zaujímavá je aj nomenklatúra častí pracky. Priečku na jazýček volajú v Gemeri palec a jazýček speník. Najvšeobecnejším pomenovaním je jazýček alebo na Pohroní zúbok.
Jednotlivé typy koncových praciek tvoria slovenskú osobitosť, akú inde v obdobnej forme nenájdeme. Mimo vyznačeného územia dostali sa opasky s koncovými prackami priekupníctvom, vymieňaním napríklad do karpatskej časti Poľska .
Z uvedeného rozboru výroby, rozšírenia foriem a použitia kovových praciek na opasky možno konštatovať, že tvoria dôležitú čiastku slovenskej ľudovej kultúry. Prírodné podmienky v podobe výskytu medenej rudy ako aj rôzne typy spôn, donesené na naše územie, vytvorili v spojitosti s valaskou pastierskou kultúrou špecifické formy, vlastné našej národnej kultúre.
Literatúra: Slovenský národopis 4-5 ročník IV Polonec Andrej Kovové spínadlá na slovenskom ľudovom odeve.