Historická sociální a právní opatření vůči Romům – slovensky

        Pôvodné obyvateľstvo Európy spočiatku Rómov vážilo, bolo presvedčené o ich egyptskom pôvode. Vzbudzovali v nich sympatie a súcit. Mali dôveru nielen prostého ľudu, ale aj vládnucich predstaviteľov svetských a cirkevných, ktorí im vystavovali dokonca sprievodné listy.

V roku 1422 listom pápeža Martina V. bolo kráľovi Žigmundovi uložené, aby dlhodobo putujúcim kajúcnikom (Cigánom) poskytol pomoc, ochranu a almužnu. Tieto listy ich oprávňovali venovať sa na cestách koristníctvu a oslobodzovali ich od trestu za krádeže. Súčasne im umožnili cestovať smerom na západ, kam prechádzali z juhovýchodnej Európy v prvej polovici 15. storočia. Od polovice 15. storočia sa vzťah európskeho obyvateľstva k Rómom začal meniť. Predstavitelia vtedajšej cirkvi upozorňovali na to, že sa správanie kočujúcich Rómov nezhoduje s vtedajšou predstavou o kresťanských kajúcnikoch, za akých sa vydávali. Pôvodná pohostinnosť sa postupne menila na nedôveru, ba až  na otvorené nepriateľstvo. Pre Rómov sa začalo obdobie krutého prenasledovania. Jedna z prvých signálov zmeny postoja cirkvi k rómskym skupinám bola ich exkomunikácia parížskym arcibiskupom v roku 1427 za nedodržiavanie kresťanských zásad, čím nastalo ich prenasledovanie, postavenie mimo zákona a beztrestné vraždenie.[1] V roku 1492 sú už Rómovia spolu so židmi vyháňaní aj zo Španielska. Určitým vyvrcholením bolo nariadenie ríšskeho snemu vo Frankfurte nad Rýnom z roku 1577, podľa ktorého nebolo zabitie Cigána žiadnym zločinom. Mnoho autorov vo svojich dielach opisuje perzekúcie, ktoré pokračovali aj v priebehu ďalších storočí, kedy Rómov bez rozdielu na pohlavie a činy vyvražďovali, mučili a všade ich brali ako nežiadúce osoby. Do ostatných krajín západnej Európy (Belgicko, Holandsko, Švajčiarsko, Luxembursko) Rómov nepustili už na hraniciach, pretože ich predchádzala negatívna povesť. Väčšina štátov, ktorými Rómovia prechádzali sa snažila ich usadiť. O riešenie tejto problematiky sa pokúsil španielsky panovník Karol III., ktorého úsilie síce nebolo korunované veľkým úspechom, ale  aj jeho zásluhou sa veľa Rómov usadilo a dnes v tejto krajine ich žije takmer 800 000.[2]

V juhozápadnej Európe boli priaznivejšie podmienky pre pohyb a spôsob života Rómov. Celé toto územie bolo v područí Turkov, ktorí umožňovali Rómom voľný kočovný spôsob života i obživy na náležitú protihodnotu: svojou kováčskou zručnosťou vyrábať zbrane, ktoré výbojným Osmanom výrazne pomáhali v ich vojnovým výpravám. Ľstiví Turci taktiež využívali Rómov na vojenskú špionáž a zakladanie požiarov v západnej Európe. Juhoslávia, Grécko, Bulharsko a Turecko boli štátmi, v ktorých sa usídlili veľké komunity celých európskych klanov. Jediným štátom, v ktorom sa  ostro odrážalo postavenie Rómov v porovnaní s ostatnou oblasťou juhovýchodnej Európy, bolo Rumunsko. Celých tristo rokov pretrvávalo otrocké zaobchádzanie šľachty s Rómami a ďalších dvesto úsilie toto neľudské zriadenie zrušiť. Stalo sa to až v roku 1856, keď nariadením kniežaťa Barbu Stirbea zrušili otroctvo Cigánov.

V Uhorsku sa o trvalé usadenie rómskeho obyvateľstva pokúsili osvietenskí panovníci Mária Terézia a Jozef II. Mária Terézia chcela premeniť Rómov na roľníkov, prinútiť ich, aby splynuli s ostatným obyvateľstvom. Aj keď sa mnohé jej predstavy nedali uskutočniť, obsahovali viaceré moderné myšlienky (napr. dôraz na školskú dochádzku, výchovu detí, nemali byť viac nazývaní Cigánmi, ale Novosedliakmi). Zámerne boli rozmiestňovaní tak, aby v každej dedine bola len jedna rómska rodina.[3] Syn Márie Terézie – Jozef II. pokračoval v pôvodných zámeroch svojej matky zriaďovaním cigánskych kolónií. Pokračoval i v pravidelných súpisoch Cigánov a nechával si predkladať hlásenia o skutočnosti tohto zriadenia.[4] Nariadenia oboch panovníkov sa stali vzorom pre riešenie prístupu k rómskemu obyvateľstvu aj v ďalších európskych krajinách. Avšak napriek vynaloženému úsiliu je potrebné uviesť, že tento zámer osvietenským panovníkom nevyšiel, pretože iniciatíva bola vykonávaná násilne, bez rešpektovania prirodzenosti a kultúrneho naturelu Rómov. Rómovia za takýchto okolností nemali záujem a ani potrebu zmeniť svoj život k lepšiemu. Smrťou Jozefa II sa v podstate skončili všetky snahy o reguláciu Rómov.[5] Zo súpisov z II. polovice 18.storočia sa dozvedáme, že Rómovia v tom čase žili na celom území dnešného Slovenska. Prevládal u nich usadlý spôsob života, živili sa najmä kováčstvom, muzikanstvom a príležitostnou poľnohospodárskou prácou. Najlepšie postavenie materiálne i spoločenské mali cigánski kováči, ktorí ako prví s hudobníkmi dostali povolenie usadzovať sa. Nie všetci Cigáni sa po usadení venovali remeslám, pretože boli zvyknutí vypomáhať si v núdzi krádežou, žobraním, obchodovaním s koňmi. Roku 1738 bola skupina Cigánov obvinená pred súdom z razenia falošných mincí.[6] V období prvej Československej republiky vznikali ďalšie cigánske osady a pokračoval kočovný spôsob života. Rómovia sa v tomto období nezaujímali o dianie v krajine, čo vyplývalo z ich spoločenského zaradenia a zo stupňa ich nízkeho vzdelania.

S rozrastajúcou sa hospodárskou krízou vzrastala vrstva najchudobnejších, medzi ktorých patrili aj Rómovia. Stúpala ich populácia, rozrastali sa rómske nehygienické kolónie, rozmáhala sa trestná činnosť. Najviac problémov spôsobovali kočovní a potulujúci sa Rómovia prichádzajúci z Maďarska a Rumunska.  Javí sa tu aj snaha o obmedzenie potulného spôsobu života a to zákonom o potulných Cigánoch z roku 1927, ktorý nadväzoval na rakúsko – uhorské právne normy a bol prvým protirómskym zákonom  ČSR. Vláda sa sústredila na administratívne opatrenia voči Rómom, čo spôsobilo ešte výraznejšie zníženie kvality ich života.[7]

[1] GYÁRFÁŠOVÁ, O. et al. Krajina v pohybe. Bratislava: IVO, 2001, s. 238.

[2] CINA, S. Kto sú Rómovia? Prešov: MC, 2002, s. 4.

[3] ŘÍČAN, P. S Romy žít budeme –  jde o to jak. Praha: Portál, s. r. o., 1998, s. 14-15.

[4] DAVIDOVÁ, E. Bez kolíb a šiatrov.Košice: Východoslovenské vydavateľstvo, 1965, s. 20.

[5] VAŠEČKA, M. et al. Rómske hlasy. Bratislava: IVO, 2002, s. 43.

[6] HORVÁTHOVÁ, E. Cigáni na Slovensku. Bratislava: Vydavateľstvo SAV, 1964, s. 104-108.

[7] VAŠEČKA, M. Súhrnná správa o Rómoch na Slovensku. Bratislava: IVO, 2002, s. 44-45.