Výchova mentálně retardovaného dítěte v rodině – slovensky

Najprirodzenejším prostredím pre život a výchovu dieťaťa s mentálnou retardáciou je jeho rodina. Žiadne iné prostredie mu nemôže poskytnúť rovnaký pocit bezpečia, istoty, emocionálnej stability ani rovnaké množstvo podnetov pre jeho ďalší rozvoj.

Narodenie mentálne postihnutého dieťaťa býva považované za jednu z psychicky najbolestnejších udalostí, ktorá môže človeka v živote stretnúť. Vo svojom dieťati už pred jeho narodením väčšina ľudí vidí pokračovateľa seba samého, dediča svojich dobrých vlastností a schopností. Do detí vkladáme svoje nádeje, očakávame od nich splnenie svojich túžob a prianí a naplnenie celého zmyslu života.

Poznanie rodičov, že niečo nie je v poriadku, znamená pre nich obvykle veľký šok. Radosť a nádej vystrieda úzkosť, strach, obavy, pocit hanby a nezriedka i pocit viny, za to, že ich dieťa nie je také ako ostatné. Väčšina ľudí sa domnieva, že majú „právo“ na zdravé dieťa, a v narodení postihnutého dieťaťa vidia obrovskú „nespravodlivosť“. Právo na zdravé dieťa, bohužiaľ, nikto uzákoniť nemôže, príroda býva mocnejšia ako ľudská spravodlivosť. Rodičia dospelých mentálne postihnutých „detí“ , ktorí sa zmierili s osudom a prijali ťažkú úlohu vychovávať mentálne postihnuté dieťa, nebývajú nešťastní. Vo svojom dieťati často nachádzajú tú najoddanejšiu ľudskú bytosť, ktorá ich nikdy neopustí, nezradí, ale ani zámerne a úmyselne nezarmúti.

Skutočnosť, že sa narodilo postihnuté dieťa, zastihne väčšinou oboch jeho rodičov celkom nepripravených. Nevedia a nechápu, čo sa s ich dieťaťom stalo, nevedia ako bude jeho vývoj pokračovať a čo všetko ich v živote čaká, nevedia ako s dieťaťom zaobchádzať, ako ho vychovávať. Nie nadarmo sa hovorí, že postihnuté dieťa je postihnutím celej rodiny. Rodina s postihnutým dieťaťom sa musí vyrovnať i s rôznymi dopredu nepredvídateľnými reakciami svojho okolia. Niektorí priatelia i známi odídu. Možno že ani nie preto, že by boli zlí, môžu byť len zaskočení situáciou a nevedia ako reagovať na dieťa, ani ako sa správať k rodičom. Rodičia postihnutých detí bývajú precitlivelí a môžu aj celkom nevinnú poznámku alebo otázku pochopiť ako netaktnosť a prejav bezcitnosti. I na netaktné a necitlivé poznámky si však musia časom zvyknúť, hlavne vtedy,ak je dieťa vzhľadovo odlišné a budí pozornosť svojho okolia. Na druhej strane sa však stretávajú s chápavými a dobrými ľuďmi, ktorí im pomôžu, či už dobrým slovom alebo skutkom v situáciách, v ktorých sa cítia bezradní.

V rodinách, kde postihnuté dieťa odmieta jeden z rodičov (častejšie otec ako matka), nebýva situácia veľmi perspektívna a nezriedka vedie i k rozpadu rodiny. Rozpad rodiny s mentálne postihnutým dieťaťom má omnoho závažnejšie dôsledky, než rozpad inej rodiny. Starostlivosť o postihnuté dieťa kladie vysoké nároky na oboch rodičov. Ak zostane jeden z rodičov s postihnutým dieťaťom osamotený, môže sa starostlivosť oň stať úlohou nad jeho sily.

S Danou sa poznám od detstva. Boli sme spolužiačky na základnej škole. Vydali sme sa približne v rovnakom čase, založili si rodiny. Dana sa odsťahovala na dedinu. Má dve deti. Lucka je prvé dieťa, druhá o tri roky mladšia Martinka sa narodila s ťažkým mentálnym postihnutím. Prvýkrát som ju videla ako štvormesačné bábätko. Priznám sa, že ma to zaskočilo, bola jednoducho povedané „iná“ a ja som zrazu nevedela čo mám povedať, ako reagovať. Nevideli sme sa možno polroka a tak sme rozprávali o všeličom, aj o deťoch. Dana rozprávala len o staršej dcére, tému „Martinka„ sme úplne vynechali. Keď som sa vrátila domov, bolo mi všelijako. Hnevala som sa na seba, že som ju nejako nepovzbudila, neponúkla pomoc, neporozprávala sa s ňou otvorenejšie,..A bolo mi jej aj hrozne ľúto. Opäť sme sa stretli asi po dvoch mesiacoch. Odvtedy sa stretávame pravidelne, aj keď nie veľmi často.

Martinka má detskú mozgovú obrnu a kabuky – make – up syndróm. Slabo počuje a má silne poškodený zrak. Od malička má sklony k sebapoškodzovaniu. Otec o dieťa nejaví žiaden záujem. Svoju mladšiu dcéru toleruje, to je z jeho strany všetko. Dana sa snažila starať o Martinku ako najlepšie vedela. Nedarilo sa jej. Nenaučila ju vôbec nič. Martinka mávala stále častejšie záchvaty amoku, zúrila, trhala si vlasy. Nie raz som ju videla s lysinami na hlave. Dana vravievala, že takýmto spôsobom si vyžaduje pozornosť, niečo si pýta, no ona jej nerozumie. Už dlhší čas vedela, že svoje dieťa nezvláda, chýbala rada i pomoc odborníka. Snažila sa preto umiestniť Martinku do ústavnej starostlivosti. Podarilo sa . Ako sedemročnú ju prijali do Evanjelickej špeciálnej internátnej školy pre hluchoslepé deti v Červenici.

Martinka má už dvanásť rokov. Jej celkový vývoj sa za päť rokov neuveriteľne zlepšil. Zvláda základnú samoobsluhu, je bez plienok, komunikuje prostredníctvom posunkových znakov, dokáže sa sama hrať, zlepšila sa hrubá i jemná motorika. A čo je rovnako dôležité, aj matka sa naučila rozumieť dcére. Zo školy dostáva Martinkine video, kde si môže pozrieť čo robieva jej dcéra počas dňa a zároveň sa podľa neho učí rozumieť jednotlivým posunkovým znakom, ktorými sa dorozumieva. Už vie, že Martinka potrebuje predovšetkým pevný, nemenný režim, a že nesmierna trpezlivosť rodičov a vychovávateľov sa obvykle bohato vyplatí.

Základy výchovy mentálne postihnutých detí spočívajú v rodine. No na druhej strane, rodiny nie sú terapeuti. Nevedia ako zaobchádzať s niekým, kto je mentálne postihnutý. Rodičom chýbajú erudované a systematické poradenské a konzultačné služby, ktoré by im poskytovali odbornú oporu a pomoc z hladiska zdravotného, psychologického, špeciálnopedagogického i rehabilitačného a to hlavne v najútlejšom veku veku dieťaťa a v období po ukončení povinnej školskej dochádzky. Špeciálnopedagogické centrá nie sú rovnomerne rozdelené do všetkých regionov a tak mnohí rodičia stále ešte zostávajú so svojimi starosťami a problémami spojenými s výchovou detí, zvlášťs ťažším mentálnym postihnutím, značne osamotení.

Narodenie mentálne postihnutého dieťaťa predstavuje pre rodinu a jej blízke okolie veľmi náročnú životnú situáciu. Záleží na vyspelosti a kulturnosti spoločnosti, aké dokáže rodine ponúknuť alternatívy riešenia tak, aby situácia bola pre všetky zúčastnené strany čo najpriaznivejšia a aby postihnutý člen rodiny a jeho rodičia a súrodenci mohli prežiť normálny a spokojný život.